WWW.NETBOOK.E-BLOG.CZ www.JMprojekty.hostujem.sk

Hlavná Romány Životopis Diskusia Kontakt
Cesta na mesiac
Splnený sen
Orol pristál. Táto krátka správa priletela z vesmírnych diaľav dňa 20.júla 1969 o 21. hodine 19. minúte nášho času. Bola to senzačná správa: dve minúty pred jej vyslaním pristáli prví ľudia na Mesiaci a presne 102 hodín 42 minút 42 sekúnd pred pristátim Orla štartovala z mysu Kennedy na Floride obrovská raketa Saturn. Na jej vrcholci sa nachodila kozmická loď Columbia, ktorá viezla so sebou menšiu kozmickú loďku Orla. Tá mala dopraviť prvých ľudí na povrch Mesiaca. Celé toto epochálne podujatie označovalo sa ako kozmický let Apollo 11.
V kozmickej lodi Columbia boli traja odvážny ľudia: veliteľ letu Neil A. Armstrong, Edvin E. Aldrin a Michael Collins. Orol, do ktorého sa presťahoval Armstrong s Aldrinom, sa v blízkosti Mesiaca oddelil od Columbie a začal zostupovať na Mesiac. Skončilo sa to dobre a o 21. hodine 17. minúte pristál Orol v mori Pokoja. O niekoľko hodín, nad ránom 21. augusta o 3. hodine 56. minúte 20. sekunde opustil Armstrong kabínu Orla a po rebríčku zišiel dolu - prvá ľudská noha sa dotkla povrchu Mesiaca, prvé ľudské šľapaje sa odtlačili do jeho prachu. Mnohí z vás ste boli svedkami tejto nezabudnuteľnej chvíle - veď všetko, čo sa dialo na povrchu Mesiaca, vysielala televízia. Táto prvá výprava zostala na Mesiaci takmer celý deň, potom s ňou Orol odletel späť ku Columbii, ktorá zatiaľ krúžila okolo Mesiaca. Vesmírni cestovatelia po spojení oboch korábov sa znovu vrátili k svojmu druhovi Collinsovi do Columbie, Orla odpojili a prázdny ho poslali späť na Mesiac. Columbia nastúpila cestu k Zemi. Viezla so sebou nesmrteľnú slávu a 28 kg vzoriek hornín mesačného povrchu, ktoré nazbierali kozmonauti. Pristáli šťastne v Tichom oceáne.
Bol to historický triumf vedy 20. storočia a splnil sa jeden sen. Až zarážajúco mnoho podobného bolo medzi snom a jeho splnením takmer presne po sto rokoch. Ten sen, Ten výplod tvorivej predvídavej fantázie, ktorý roku 1866 vysníval Jules Verne.
Koncom šesťdesiatych rokov 19. storočia jedného prvého decembra o 22. hodine 46. minúte a 40. sekunde otriasol Floridou strašný výbuch. Z obrovskej, dvestosedemdesiat metrov dlhej hlavne do zeme zapusteného a k zenitu mieriaceho kanóna vyletel dutý projektil. Kanón nazývali Columbiada a bol umiestnený asi 150 km na západ od dnešnej kozmickej raketovej základne USA na myse Kennedy na Floride. Projektil, ktorý opustil hlaveň dela v mori plameňov a dymu - to bola kozmická loď. Traja odvážlivci Impey Barbicane, kapitán Nichol a Michel Ardan sa vypravili v nej na cestu na Mesiac. Všetko mali starostlivo prepočítané, ale predsa im to všetko nevyšlo. Neznáme kozmické teleso ich vychýlilo z dráhy, preto nedopadli na Mesiac, iba ho obleteli v neveľkej výške a potom šťastnou zhodou okolností sa znovu vrátili k Zemi a dopadli do Tichého oceánu pri kalifornskom pobreží. Šťastlivo ich vylovili a bolo veľa slávy.
Tento Vernou sen nebol prvou víziou o lete do vesmíru. Už z dávneho stredoveku sa tradujú legendy o ľuďoch, čo opustili našu Zem a odleteli do "neba". Tam sa vybral na krídlach orla hrdina babylonskej legendy Etana a na ohnivom voze vzniesol sa do "neba" biblický prorok Eliáš. Podobné legendy a povesti sa nájdu aj v starom písomníctve čínskom, indickom, mongolskom. U starých Grékov jedna z takýchto legiend bola aj literárne spracovaná. Ide o dielo Pravdivá história, ktoré vydal v druhom storočí pred našim letopočtom Lukián zo Samostaty a ktoré sa zaoberá cestou hrdinu na Mesiac.
Európsky stredovek neprial takýmto snom a fantáziám. Veď hore do "neba" sa mohli dostať len duše spravodlivých a akákoľvek predstava, že by sa ta dostalo aj telo obyčajného smrteľníka, zaváňala nebezpečným kacírstvom. A napokon, Zem bola stredom vesmíru, nuž ostatné nebeské telesá neboli ani zaujímavé.
Len myšlienkové uvoľnenie v období renesancie, čerpajúce z antických zdrojov vedomostí a opierajúce sa už o značný technický pokrok (napr. používanie pušného prachu), vzkriesilo znovu fantáziu človeka o ceste na iné vesmírne telesá.
Od 17. storočia začínajú sa zjavovať literárne diela s fantastickými námetmi o cestách do vesmíru. Anglický biskup John Wilkins rozvíja myšlienku o ceste na Mesiac na "lietajúcom voze", Cyrano z Bergeracu vydáva román Let na Mesiac a po ňom ďalší autori až po Verna, ale aj po ňom, vznášajú sa na krídlach fantázie do vesmírnych výšin.
Technická realizácia takýchto podujatí sa zhodovala so stavom technickej úrovne svojej doby. Starovek nepoznal okrem zvieracej a ľudskej sily a sily prírodných živlov nijakú energiu, vhodnú pre cestu na iné nebeské telesá. Preto v dielach staroveku sa vzduchoplavci vznesú na vtáčích alebo umele zostrojených krídlach, alebo ich do vesmírneho neznáma zanesú veterné víry a rozbúrené more. Výnimku tvorí iba Eliášov ohnivý voz.
Novoveké diela boli inšpirované obrovskou silou pušného prachu, použitého v rakete alebo dele. Neskoršie sa využíva aj možnosť vzniesť sa do vesmírnych výšok na balóne.
Vedecky podložené fantázie o vesmírnych cestách bolo možné vytvárať len po tom, čo veda dospela k základným vedeckým poznatkom o vzťahoch medzi vesmírnymi telesami. Cestu k nim otvoril geniálny gravitačný zákon Newtonov a veľké novoveké pokroky vo fyzike, najmä v optike, ktorá umožnila zostrojiť výkonný ďalekohľad.
V čase, keď Verne tvoril svoje dielo, boli už principiálne rozriešené základné problémy týkajúce sa Zeme a jej najbližších kozmických susedov v slnečnej sústave. Bol už pomerne dobre známy najmä najbližší druh Zeme - Mesiac - jeho veľkosť, vzdialenosť od Zeme, zákonitosti jeho pohybu a bol dosť podrobne zmapovaný aj jeho povrch. Ba na základe gravitačného zákona bola už vypočítaná aj tzv. úniková rýchlosť, alebo ako inak hovoríme, druhá kozmická rýchlosť, ktorú musí dosiahnuť teleso na Zemi, aby sa mohlo odpútať z jej gravitačného poľa a odobrať sa k niektorému telesu v slnečnej sústave. Verne, aj keď nebol technik ani prírodovedec, snažil sa osvojiť si všetky také poznatky, ktoré sú nevyhnutné ako vedecký podklad myšlienky letu do vesmíru. K tomu ešte pristúpila jeho obdivuhodne živá, tvorivá, priam prorocká fantázia. A tak sa Vernovi podarilo vytvoriť dielo, ktoré síce na základe poznatkov tých čias bolo poplatné svojej dobe, ale išlo omnoho viac než sto rokov dopredu.
Splnenie Vernovej predpovede nebolo možné bez úžasného pokroku vedy a techniky v posledných desaťročiach. Úroveň vedy je neporovnateľná s jej stavom v časoch, keď žil Verne. Veď rozdiel medzi Vernovou Columbiadou a z nej vystrelenou dutou guľou, a raketou Saturn V., ktorá vyniesla do vesmíru kozmickú loď Columbiu, je istotne väčší, ako rozdiel medzi obyčajnou kosou a moderným obilným kombajnom!
Čo umožnilo pokrok a realizáciu myšlienky ciest do vesmíru? Bol to, popri iných nevyhnutných vedných odvetviach, hlavne nevídaný rozvoj raketovej techniky. Okrem starších pokusov a teoretických prác jeho korene treba hľadať v rokoch druhej svetovej vojny. Táto vojna zanechala veľmi spustošené mestá a krajiny, hrôzy a obete, ale aj penicilín a iné vynálezy a objavy, ktoré môžu slúžiť v prospech ľudstva. Medzi ne patria aj rakety. Vznikli ako strašlivá, hrôzu naháňajúca zbraň zbesnilej hitlerovej mašinérie. Vznikli ako tajná zbraň V 2, ktorá mala fašistickému teroru zaistiť svetovládu. Narobila veľa škôd a najmä v Anglicku si vyžiadala veľa obetí, ale na šťastie výsledok vojny nezvrátila. Ukázala však nedozerné možnosti raketovej techniky, preto niet div, že obidve víťazné superveľmoci, USA aj ZSSR, začali hneď po vojne túto techniku rozvíjať. ZSSR získal značný náskok - veď tieto myšlienky už dávno vedecky zdôvodnil ruský vedec Ciolkovskij.
Preto nečudo, že 4. X. 1957 ozvalo sa z vesmírnych výšok prvé legendárne zapípanie umelej družice Zeme - toho slávneho Sputnika 1. Bola to senzácia, aj keď ešte išlo o skromnú iba 83 kg vážiacu družicu (dnešné družice dosahujú váhu vyše 100 ton). No i tak dokázala predstih sovietskej raketovej techniky pred americkou. Keď sa však potom v ďalších Sputnikoch začali zjavovať živé tvory - spomeňme len legendárnych psov Strelku a Belku - bolo zrejmé, že sa pripravuje útok človeka na vesmír.
Úspech sovietskych vedcov popohnal aj Američanov. Aj im sa onedlho podarilo vyslať na obežnú dráhu okolo Zeme maličkú "pomarančovú" družicu.
Prišiel však ďalší triumf, bolo to 12. apríla 1961. Na ten deň sa nezabúda, lebo ním sa začala naozajstná kozmonautika. V ten deň, v kozmickej lodi Vostok 1, major J. A. Gagarin obletel Zem a šťastne pristál na jej povrchu. Prvý človek, čo urobil krôčik do vesmíru, prvý kozmonaut sveta.
Nemienim rozpisovať históriu ďalších kozmických podujatí. Je už veľmi bohatá, slávna, aj bolestná, lebo ani ony sa nezaobišli bez obetí na ľudských životoch. Čo robiť, všetko nové donáša riziko, žiada obete. V tejto histórii spomeňme len "kozmických bratov" hrdinov Vernovej knihy, prvých kozmonautov, ktorí sa odpútali od Zeme, doleteli k Mesiacu a niekoľko ráz ho obleteli. Bola to posádka Apolla 8, kozmonauti Borman, Lovell, Anders, ktorá odštartovala 21. XII. 1968. Oni vlastne realizovali vyfantazírovanú cestu Impeyho Barbicana, kapitána Nicholla a Michela Ardana. Potom pokus zopakovala posádka Apolla 10 máji 1969 s posádkou Stattford, Young, Cernan. Tento pokus sa tak trochu týkal aj nás, lebo Cernan je v skutočnosti Čerňan - Američan slovenského pôvodu.
A potom, 16. VII. 1969, prišiel už spomínaný historický let Apolla 11, ktorý priviedol prvých ľudí na povrch Mesiaca. Pri ďalších letoch Apollo 12 a Apollo 14 išlo o prehĺbenie poznatkov a zdokonalenie techniky pristánia a pohybu po povrchu Mesiaca. A budú ďalšie a ďalšie lety, každý z nich obohatí ľudstvo o nové skúsenosti a poznatky o bližších a možno aj vzdialenejších nebeských telesách.
Sovietsky program vo výskume vesmíru, napriek dokonalej raketovej technike, poberá sa zatiaľ iným smerom. Namiesto ľudí vysiela na Mesiac a iné telesá (napr. na Venušu) automaty, ktoré robia výskum a výsledky odosielajú na Zem. Tak automatická stanica dopravená loďou Luna 16 na Mesiac urobila výskum, nabrala vzorky mesačnej pôdy vo váhe 100 gramov a potom sa v poriadku s nimi vrátila na Zem. Senzačné výsledky však dosahoval pohyblivý automat Lunochod 1, dopravený na Mesiac Lunou 17, ktorý celé mesiace brázdil mesačný povrch a vysielal správy o svojich výskumoch na Zem. Ale všetko toto je len začiatok. Rozvoj vedy a techniky pokračuje míľovými krokmi a prekvapenia donáša každý deň. Vernov sen sa nám dakedy hádam vidí ako naivné detské rojčenie oveľa prekonané dnešnou skutočnosťou. Ale to neuberá nič na čare, pôvabe a príťažlivosti tohto sna. Na tom nič nemení ani rad chýb, nedopatrení a nevedomostí, ktoré v ňom nachádzame. Spomeňme iba tie najvážnejšie. Verne sa podstatne pomýlil pri voľbe dopravného prostriedku pre cestu na Mesiac. Je zaujímavé, prečo volil delovú guľu, keď určite poznal princíp rakety - veď ich dal, ako brzdiace rakety, zamontovať do strely. Možno, že nechcel využiť myšlienku Cyrana z Bergeracu alebo ho strhol veľký pokrok v delostreleckej technike za jeho čias. Skutočnosť je taká, že nijaké delo, aj čo by bolo akokoľvek obrovské, nemôže dodať strele potrebnú rýchlosť, aby sa odpútala od zemskej tiaže! A ak by aj existovala výbušnina, schopná dodať takúto rýchlosť, neexistuje nijaká hmota, ktorá by také zrýchlenie vydržala. A ak by zázrakom guľa vydržala, nevydržal by ho, pochopiteľne, človek. Na rozvádzanie úvah o tomto probléme by bolo treba hlbších fyzikálnych vedomostí, ale aj miesta, nuž sa uspokojíme s konštatovaním, že takáto realizácia kozmickej lode je celkom absurdná. Cyrano z Bergeracu bol oveľa realistickejší. Jeho kozmický koráb poháňali postupne zapaľované rakety, čo je v podstate princíp viacstupňových rakiet, ktoré sa používajú pri dnešných kozmonautických podujatiach.
Aj veľa iných údajov svedčí, že fyzikálne vedomosti neboli najsilnejšou Vernovou stránkou. Neprišiel napríklad ani na to, že pri odpálení strely voľne uložené predmety nemôžu letieť v smere pohybu, teda k povale, ale naopak, sú pritláčané ku dnu, k dlážke korábu. Na tento poznatok iste každý prišiel, keď sa pohýnal vlak! Aj o beztiažovom stave sú to celkom skreslené predstavy: jeho hrdinovia si na oslavu radostne a celkom bez problémov pripíjajú z pohárov. A čo povedať o jednoduchom spôsobe, ako sa Vernovi hrdinovia zbavovali odpadkov zo svojho korábu! Veď aj najnepatrnejší otvor v strele, nieto ešte otvorený oblôčik, znamenal by v kozmickom priestore pre cestovateľov okamžitú smrť! Aj čo sa týka geografie a geológie, nájde sa tu a tam chyba. Nebudeme sa však diviť, že v zemepise USA mal Verne značné medzery. V tom čase sa naozaj o tomto rozľahlom území veľa nevedelo. Bolo dobre známe iba východné pobrežie. Za Apalačským pohorím, tam boli už len prérie s bizónmi a Indiánmi, a prisťahovalci tam iba krok za krokom prenikali. Oblasť Kordillier bola skoro neznáma, preto nás neprekvapí, keď najvyšší vrch je podľa Verna Long's Peak (severozápadne od mesta Denver), hoci je to jeden z najvyšších vrchoch v Skalnatých horách. Menšia nedôslednosť je aj pri popise povrchu Floridy: Verne umiestnil svoju Colubiadu na Stone's Hill, ktorý mal mať výšku 300 siah, čiže vyše 500 m, no na celej Floride nenájdete pahorok vyšší ako 100m.
Veľmi zastaraný a aj za svojou dobou omeškaný je takisto názor o "horení" v sopkách, akoby pri tom išlo o okysličovacie procesy, ako keď horí drevo, uhlie a pod.
Takýchto chýb a nevedomostí nájdete iste aj sami dosť. To však hodnotu diela neznižuje, veď ho ani Verne, ani jeho súčasníci nepovažovali za vedecké dielo, alebo za učebnicu prírodných vied. Aj vtedy, ako my dnes, v ňom videli krásne, duchaplné fantastické čítanie, v ktorom bol stvárnený jeden z odvážnych snov človeka.
Jozef Fraňo